PŠENICA A KÚKOĽ

            Kardinál Špidlík v jednom zo svojich príhovorov povedal: „Počul som, ako istý indický guru navštevoval rôzne miesta západného sveta a prednášal. Raz spomenul nejakú starú mytológiu, ktorá mala objasniť pôvod zla vo svete. Vtedy sa zdvihol jeden z poslucháčov a spontánne zareagoval: „A to si myslíte, že týmto rozprávkam bude dnes niekto veriť?“ Ale indický guru mu na to múdro odpovedal: „Zmyslom tých starých mýtov nie je objasniť, ako zlo prišlo na svet. To je tajomstvo. Zmyslom je uvedomenie si, že zlo skutočne existuje a my k nemu musíme zaujať správny postoj.“
            Rôzne náboženstvá a filozofie sa zamýšľajú nad problémom, odkiaľ pochádza zlo, odkiaľ sa vo svete a v človeku berie. Zaoberá sa tým aj Biblia už od svojich prvých stránok a k otázke pôvodu zla vo svete sa vracia aj Ježiš v podobenstve o pšenici a kúkoli.
            Jednou z oblastí, kde môže človek pozorovať prítomnosť pšenice i kúkoľa, je jeho myšlienkový svet. Myšlienok sa nám v hlave rojí veľa, ale nie všetky nás približujú k Bohu. Raz som dostal za úlohu, aby som svojim poslucháčom ľudovo podal návod na rozlíšenie dobrých a zlých myšlienok – tak, aby tomu porozumel aj obyčajný človek.
            Na um mi prišlo toto prirovnanie. Raz som bol v Holandsku na výtvarnej akadémii u profesora, ktorý práve klasifikoval výkresy študentov. Nerozumel som dobre jeho hodnoteniam. Preto s úsmevom zdvihol jednu maľbu, dal mi ju pred oči a opýtal sa, akú by som dal známku ja. Mne sa obrázok páčil. Bolo tam dievčatko s kyticou kvetov. Všetko sa mi zdalo jemne prepracované. Svoj obdiv som neskrýval. Ale profesor namietol: „Toto je práve jediný obraz, ktorý prepadne,“ a hneď dodal vysvetlenie. Pomohol si k tomu hárkom papiera, ktorým začal prikrývať jednotlivé časti obrazu a pýtal sa ma: „Koho je to tvár?“ „Malého dievčatka.“ „Koho je tá ruka?“ „Dospelej ženy.“ „Komu patrí tá noha?“ „Tá je chlapčenská.“ „Vidíte, všetky tie časti vyzerajú byť dobre prepracované, ale nepatria k sebe, preto je ten obraz nevyhovujúci.“
            Aj my máme do duše nakreslený obraz. Je to odlesk tváre Boha, ktorý nás stvoril k svojej podobe. Ale časom tam dokresľujeme iné prvky, ktoré so zámerom Tvorcu neladia. Pritom môžu pôsobiť aj pôvabne. Veď aj kúkoľ medzi pšenicou sa spočiatku vyníma dobre. Avšak k dobrému semenu nepatrí.
            Kresťanská múdrosť nás učí umeniu rozlišovať. Stačí si počas dňa trochu dávať pozor, a hneď si všimneme, koľko najrozličnejších myšlienok nás napadne. Mnohé vôbec nemajú súvis s tým, kým sme a na čo sa sústredíme. To je kúkoľ. V istom zmysle sa nedá tomu ubrániť. Aj podobenstvo hovorí, že pšenica a kúkoľ budú rásť vedľa seba až do konca. Je preto potrebné mať trpezlivosť so sebou samým. Ale nemali by sme sa s kúkoľom stotožniť a prijať ho za pšenicu.
            Svätci kúkoľ vedeli spáliť ohňom vnútornej lásky, a tak sa snažili uchovávať si srdce čisté. Naproti tomu naše srdce býva často nevypleté. Aspoň by sme však mali vedieť, čo je pšenica, a čo je kúkoľ. To, čo je pšenica, je trvalo krásne a prináša dobrú úrodu, pretože má pôvod Boží.“

(zdroj: Tomáš Špidlík: Vatikánské promluvy, Cyklus A, str.177)